doko

Pre kresťanov začalo pôstne obdobie. Je tu čas, keď sa akosi častejšie spomína ľudská pominuteľnosť. Zaujímavé myšlienky som na túto tému našiel v dobovej publikácii. Čo našich predkov vo vzťahu k pominuteľnosti  trápilo si môžete prečítať v  nasledujúcom článku, presne aj s vtedajšou spisovnou slovenčinou, tak ako bol uverejnený   v kalendári Pútnik svätovojtešský ročník 1936.

Minulosť-  prítomnosť- budúcnosť

Nech  je ten život akýkoľvek ťažký, my ľudia sa k nemu predsa len viažeme. Mnohí hovoria, že starcom na živote nezáleží, ale zkusujeme opačne, že starci dávajú práve veľký pozor, aby sa neprechladili, aby nepadli, jedným slovom, aby starostlive vyhli každej možnosti nešťastia.

Ten ľudský život sa naoko zdá byť dlhým, ale my všetci dobre vieme, že je krátky. A najmä dobre to vedia starí ľudia.

Čítal som voľakde zaujímavú vec. Dieťa vraj, keď sa narodí, má prsty zavreté v päsť, akoby hovorilo: svet je môj. Starec, keď zomre, dlaň sa mu otvorí, akoby hovoril: nič som so sebou nevzal. Hlboká to myšlienka.

To, čo bolo, menujeme minulosťou. Niekto ju má krásnu, rád na ňu spomína, iný ju má smutnú a rád je, keď nemusí na ňu pomyslieť. Prítomnosť je to, čo sa s nami teraz deje. Je to vlastne, povedal by som len jediná chvíľka, lebo len čo si uvedomíme, čo sa v prítomnosti s nami stalo, stáva sa prítomnosť už minulosťou. A budúcnosť ? To je ten najväčší otáznik. Tá ešte nebola, ani nie je, ale len bude. Do budúcnosti môžeme mať len nádeje, ale nikto ju nepozná, čo je iste veľmi múdrym riadením Božím. Lebo keby mnohý človek vedel, aké hrozné veci ho v budúcom živote zastihnú, musel by zblaznieť.   

Práve preto každý myslí, musí myslieť na svoju budúcnosť. Musí žiť tak, aby si pripravoval čo najlepšiu budúcnosť.     Tak človek žije striedmym životom, aby na starobu, ba často už aj za mladosti nebol len živou mŕtvolou, ako to vidíme na mnohých zhýralcoch.Iste sú to tvrdé, ale pomerne pravdivé slová. Rozmýšľal som, prečo asi pisateľ tohto článku v roku 1935 nezvolil jemnejšiu formu prejavu.  Myslím si, že to odhalíte aj sami, ak budete pokračovať v čítaní dobového článku.

Kto miluje svoju rodinu, svoje deti, musí myslieť aj na to, ako sa budú mať, keby on naraz bol povolaný najvyšším Sudcom a zomrel, azda celkom nečakane, uprostred blahobytu. Kto sa dá poistiť, ten myslí na svoju rodinu, ten je svedomitým otcom rodiny, svedomitým manželom. Lebo, keď poistenec zomre, oni dostanú poistnú čiastku hneď, a majú základ k ďaľšiemu životu, na živobytie, predsa neostanú ako opustená loď na búriacom sa mori.  

Tomu sa hovorí reklama založená na citovom vydieraní. Odolajte jej. Kde sa hrabú dnešní poisťovací poradcovia na svojich predchodcov z roku 1935. Prajem pekný  deň. doko