doko

Pri príležitosti osláv Slovenského národného povstania (SNP) sa v médiách objavujú rozporuplné názory na SNP ako také. Mladých to vraj nezaujíma,  priami účastníci povstania sa sťažujú, že si na nich už pomaly nikto ani nespomenie, predseda vlády SR  vyhlasuje, že špičkovým lídrom povstania bol JUDr. Gustáv Husák. Jednému povstaleckému pluku vraj velil rímsko-katolícky kňaz,  ľudia najmä v zapadnutých dedinách si vraj pod rúškom povstania vybavovali vlastné nevyrovnané účty,  pritom sa vraj neštítili vlastných ľudí okrádať, znásilňovať a zabíjať. Nedalo mi to, a tak som siahol do literatúry.   

V roku 1969 pri oslavách 25. výročia SNP 29. augusta v Banskej Bystrici  vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ JUDr. Gustáv Husák na adresu SNP  povedal: „ Na národnom odboji a SNP sa u nás zúčastnili státisíce ľudí. Kto niesol pochodeň boja za slobodu? Vieme veľmi dobre, že to boli robotníci, roľníci, príslušníci inteligencie, že to boli ľudové sily, pracujúci ľud ....“ (G.Husák : State  prejavy str.188).

V učebnici Dejepis pre 9.roč. ZDŠ z roku 1976 sa o povstaní na str. 149 dočítate napr. aj toto: „ Tisovej vláde sa nepodarilo potlačiť partizánske hnutie, ktoré bolo v úzkom spojení s obyvateľstvom a malo jeho podporu. Za tejto situácie požiadala slovenská vláda nemecké velenie o vojenskú pomoc proti partizánom. Dňa 29.augusta 1944 začali nemecké vojská obsadzovať Slovensko. V ten istý deň vydal plukovník Golián všetkým vojenským posádkam rozkaz, aby sa postavili nemeckej armáde na odpor. Tak sa začalo Slovenské národné povstanie“.

A čo o tomto povstaní píšu v civilizovanom svete v roku 2006?  „ Začalo ako vzbura slovenských dôstojníkov slúžiacich pod nemeckým velením, pričom sa rozšírilo a stala sa z neho všeobecnejšia ľudová revolta.“ (N.Davies: Evropa ve válce  str.308).

Môj otec žiaľ už nežije,  ale povstanie zažil na vlastnej koži a o SNP hovoril veľmi nerád.  Ale z toho, čo napriek tomu o SNP povedal, mi utkveli v pamäti najmä jeho slová o tom, že väčšina účastníkov povstania tam išla nasilu. Mal na myslí najmä vojakov slovenskej armády, ktorí k účasti na povstaní dostali vojenský rozkaz.  Samozrejme potvrdil aj to, že neskoršie sa k týmto vojakom pripojili aj civili. Pritom na miestnych partizánoch nespomínal v dobrom. Stále si stal za svojim názorom, že povstanie bolo rozhodnutím politickým a nie spontánnym odporom občanov vtedajšieho tzv. slovenského štátu.  Pri hlbšom pátraní po príčinách jeho nechuti rozprávať o povstaní mi raz povedal. „Vieš ťažko sa mi hovorí o tom aj preto, že vinou zradcu z našej dediny som  takmer prišiel v tom čase o svoj život.“  Nedozvedel som sa kto tým zradcom bol, otec to ale zrejme vedel a nechcel ďalej jatriť tieto bolestné rany a tak to nikdy neprezradil.  A keď som sa ho raz spýtal, prečo ako radový vojak slovenskej armády a účastník SNP nepožiadal o priznanie finančného príplatku podľa tzv. § 255 zákona o odboji, odpovedal mi veľmi stručne. „Mne úplne stačí to, že som tie hrozné časy prežil, čo sa žiaľ mnohým iným nepodarilo a viac nepotrebujem“.  Tu je  asi aj vysvetlenie jeho postojov k SNP.

Tak ako pri mnohých iných dejinných situáciách, aj pri hodnotení SNP, ako sami vidíte neexistuje len čisto čiernobiele videnie. Je len na nás samotných aký  postoj k tejto, určite významnej historickej udalosti našich dejín zaujmeme. To sme si pred rokom 1989 dovoliť nemohli.

Prajem pekný deň.doko