doko

           Dnes som sa z tlače dozvedel, že v okrese Martin, za mesiac jún 2011 tzv. dobrovoľne,  odišlo z tohto pozemského sveta,  už 5 veľmi mladých ľudí. Keď si predstavím, že o týždeň bude koniec školského roka, kedy už tradične, dochádza k mnohým skratom v živote  rodičov alebo ich detí,  a to najmä z dôvodu  nesplnených predsavzatí o tzv. krásnych  školských vysvedčeniach,  nemohol som ostať ticho a nereagovať na túto veľmi smutnú skutočnosť.            Úprimne sa priznávam, že  so mnou ako s rodičom, ale aj ako s človekom,  vždy zatrasie,  keď sa dozviem,  o tzv. dobrovoľnom  vzdaní sa života. O to viac, ak ide o  mladých  ľudí,  ktorí by vo svojom  živote, ak by si ho sami neboli zobrali,   určite okrem nejakých tých škrabancov, ktorým sa mimochodom nevyhne žiadny človek,  boli   určite našli najmä mnoho pozitív.  Spomeniem aspoň tie základné.

Prvým je  tá skutočnosť, že každý život je dar, ktorí dostali  naši rodičia v podobe nás, ich detí.. A ako vieme,  normálne sa ľudia darčekom tešia.

Druhým je fakt, že samotný  tento „darček“ takto dostane do vlastných rúk možnosť, navzájom ovplyvňovať nielen svoj vlastný život, ale aj životy svojich rodičov a životy svojich detí a tak po sebe,  na Zemi zanechať aspoň zrnko pomyselného piesku.

Pochopiteľne,  že každá radosť je obojstranne o to väčšia,  ak aj v našom živote prevažujú  úmysly, snahy  a skutky, ktoré nielen my, ale aj okolie považujú za  pozitívne.  Ak sa sem tam objavia aj neúspechy, lebo aj o tom je každý reálny život, vždy si môžeme buď sami, alebo s pomocou ľudí, ktorých máme okolo seba,   hľadať  nový spôsob ako ich prekonať.  Ale to sa dá len vtedy,  ak to sami chceme a dáme to najavo,  potom sa k nám väčšinou pridá aj okolie. (Napr. najbližšia rodina, učitelia, spolužiaci, priatelia, ale aj úplne neznámi ľudia.) 

Určite nikomu,  pri riešení  jeho ťažkostí nepomôžu  prázdne reči,   od reálneho života utekajúcich a vyumelkovaných postáv z filmov, televízie a reklám. Oni osobne, ale aj ich tvorcovia, mnohokrát iba  zbytočne frustrujú normálnych ľudí, ktorí si neraz myslia, že  keď nemajú takú postavu, značku oblečenia, auto, dom, dovolenku či peniaze ako pre biznis  umelo vytvorené  idoly, tak sú  automaticky  menejcenní.  Pritom tie tzv, idoly majú mnohokrát ešte väčšie   životné starostí a problémy,  než sú tie naše, len o nich málokto  vie. Lebo o tom na verejnosti nechcú rozprávať, no  o to viac o nich za drahé peniaze rozprávajú,  na povinných sedeniach,  so svojimi psychológmi, ktorí im žiaľ,  tiež nie vždy pomôžu.  

A tak, ak mohol mať svetový fyzik Albert Einstein na strednej škole z fyziky nedostatočnú, prečo by ju nemohol mať  aj ktokoľvek iný.  Nikto od Pána Boha  nedostal len samé pozitíva či negatíva. Preto sú medzi nami ľudia chudobní a bohatí, šikovní i nešikovní,  pekní, menej pekní, štíhli, tlstejší,  s bujnými vlasmi či bez vlasov, fičúri aj zakríknutí, s fotografickou pamäťou aj s pamäťou slabšou, so samými jednotkami, ale aj tí čo poznajú celú klasifikačnú stupnicu, budúci inteligenti, ale aj ťažko manuálne pracujúci, bezdetní aj s mnohopočetnými deťmi, chorí aj zdraví, šťastní aj nešťastní,  ale pritom si akosi nechceme uvedomiť, že sa  všetci navzájom potrebujeme a jeden bez druhého žiť nedokážeme. Každý sme totiž skutočne iný, ale to ešte neznamená, že  ak raz  čľapneme do blata, že sa už od neho nesmieme očistiť.  Naopak, aj takú skúsenosť získanú osobne, alebo od iných,  treba zužitkovať vo svoj prospech.  Ako inak by človek zistil, ako „chutí“  svet, ak sa niekto  „zablatí“.  

Preto si myslím, že  ak  sa navzájom  skutočne budeme  všetci akceptovať takí akí sme, aj náš život potom  musí byť  ľahší a príjemnejší.  Už som to na jednom svoju blogu síce napísal, ale zopakujem to znova. Žiadne  známky,  na žiadnom vysvedčení  nestoja zato, aby  si kvôli ním ktokoľvek ničil svoje  zdravie alebo zdravie svojich blízkych.

Veľa radosti do života všetkým  praje  J.Kotulič.