doko

Tohtoročné leto mi  počasím v  mnohom pripomína leto z roku 1998. Aj vtedy bolo veľmi horúco. Tiež sa vyskytovali silné búrky a miestne prietrže mračien, ktorých dôsledkom boli povodne. No tie v roku 1998 boli najmä v oblastiach východného Slovenska a tohto roku je to zatiaľ naopak, postihnuté je najmä západné Slovensko. Vtedy, v lete 1998 bolo krátko pred parlamentnými voľbami (25. a 26.9.1998) a voľbami do orgánov samospráv obcí (13.11.a 14.11.1998). Slovenská republika nemala prezidenta, neexistoval Hasičský a záchranný zbor, neexistovali všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré by  ucelene riešili krízový manažment v obciach a tak asi nebolo výnimkou, ak  na dedinách nefungovali výstražné sirény, nefungoval miestny rozhlas a obce nemali spracované  krízové plány. Pripomínam to nielen pre tých, čo vtedy pre svoj vek ešte nemohli chápať svet okolo seba, ale aj pre tých čo si vtedy možno ani nevšimli, že 20. júla 1998,  sa pri povodni utopilo najmenej 50 ľudí  z rómskej osady Močidľany v obci Jarovnice terajší okres Sabinov. A to je na Slovensku od skončenia Druhej svetovej vojny, ak sa nemýlim, najväčší počet obetí, ktoré boli zaznamenané pri jednej tragédii. 

Stalo sa to pochopiteľne  v dôsledku prudkých zmien počasia, ktoré ale o tom, že sa mení dávalo o sebe vedieť už niekoľko rokov pred rokom 1998. Len kompetentní činovníci si to akosi nechceli uvedomiť.  A tak nemali chuť ani čas, zaoberať sa „nejakými“  protipovodňovými opatreniami. Veď voľby sa blížili, a bolo treba robiť na prvom mieste všetko preto, aby to vyhrala tá ich jediná a správna politická strana. A výsledok sme videli. Najmenej 50 ľudských obetí, ktorých nešťastie súčasníkom pripomína  jednoduchý pamätník postavený na mieste tragédie. Toto miesto som navštívil pár dní po povodni v roku 1998 a bol som tam aj minulého roku, o čom som písal v blogu „Gipsy memorial“. http://doko.blog.portal.sk/detail-s-tanistrou-po-sarisi-gipsy-memorial.html?a=154e427cef322d32ae971086df204128   Ak sa tam náhodou vyberie aj niekto z vás a nebude členom nejakej oficiálnej delegácie, mal by rátať s tým, že prostredie okolo pamätníka môže na niekoho pôsobiť skľučujúco, ba až deprimujúco. Na pamätníku je vyrytých 50 mien. Z nich je 31 ženských a 19 mužských. Najmladšou obeťou bol Stanko, ktorý by bol mal bez troch dní tri mesiace. Najstaršou bola pani Helena, ktorá bola sedemdesiatročná.  Detí do 15 rokov veku bolo 34.

Fotografia z roku 2007

 

 

 

To, čo je podľa mňa iné oproti roku 1998 je to, že na Slovensku okrem už ako tak usporiadaných politických pomerov a existencii potrebných zákonov, aj politici a štátni úradníci  vedia, že vodný živel je skutočným  a veľmi nebezpečným protivníkom, a to najmä vtedy, ak sa podcení. Aj preto  je oproti roku 1998 už viac  protipovodňových  zábran, na dedinách väčšina starostov  vie ako by mala postupovať  pri krízových situáciách a  dokonca majú spracované aj krízové plány. Jedným slovom, spoločnosť si plne uvedomuje, že s veľkou vodou sa nedá zahrávať. Preto o tom píšem. A hoci to neznie úplne logicky, podľa mňa tieto obete neboli zbytočné. Možno práve  vďaka ich mementu, mohli iní občania podobné tragédie prežiť. A aj za to si obete tragédie zaslúžia našu spomienku. Aspoň si myslím, že by sa to raz za 10 rokov akosi aj  patrilo.
Prajem pekný deň. doko

Viac foto na  https://commons.wikimedia.org/wiki/Category:Flood_memorial_in_Jarovnice