Vo svojej knižnici som v Kalendári gréckokatolíkov z roku 1969 objavil príbeh pod názvom „Prvé dary svätého Mikuláša – legenda“, ktorý napísala Žofia Kossak – Szczucka. Zaujímavo opisuje podobu Mikuláša, ešte predtým než sa stal biskupom. Podľa mňa je to netradičný pohľad na tohto kresťanského svätca. Preto ak dovolíte, odcitujem krátky úryvok z tejto legendy.
Z pekného svojho domu, uprene hľadel Mikuláš syn Euzébia. Mladý bol, nepekný a nesmelý. Podivná nesmelosť sputnávala ho od detstva ako sieť. Stránil sa ľudí, ktorých sa bál v tichom svojom srdci. Bezpečným a voľným by bol tam niekde v ďalekej púšti, kým osud učinil ho dedičom veľkého majetku, s ktorým nevedel, čo má robiť. Noci jeho boli bezsenné a doliehajúce naň s ťažkým trápením. Nechcel bohatstva, a ako ho má rozdať, to nevedel. Čí má pozvať chudobných, nech si berú ? Stŕpol a preľakol sa pri myšlienke, že by ho vyhlásili za dobrodinca a víťazoslávne by ho vyniesli na námestie. Mal vôľu zanechať všetko a v noci ujsť z domu, ale zostal, lebo si pomyslel na lakomého príbuzného, ktorý by Mikulášov majetok ovládol ... A tak sa bezradne motal medzi svojím neužitočným bohatstvom, ktoré mu patrilo po otcovej smrti a ktoré nevedel zviesť štedrým prúdom medzi ľudstvo.
Tak toto sa skutočne mohlo udiať len v legende. A ako sa nakoniec zbavoval majetku? Zasa odcitujem z legendy.
Nik dosiaľ nevidel tajomného pútnika. Zjavoval sa, kde ho vôbec nečakali a vhodiac do vnútra domu alebo pred prah batôžtek s darmi, strácal sa bez stopy. Niektorí svedkovia uisťovali, že videli koniec miznúcich šiat a poznávali archanjela Gabriela. Iní tvrdili, že súčasne s ním zjavil sa i prudký vietor a hneď akési čaro zostúpilo na hlavy obyvateľov, oslepujúc im oči nepremožiteľným snom. Ba tučné úžernice zarmútene pokyvovali hlavami, presviedčajúc, že to museli byť nečistí duchovia.
No a ako sa v meste Myra podľa tejto legendy, stal Mikuláš nástupcom šedivého a staručkého biskupa Epiphanesa? Zasa si prečítame čo píše legenda.
Biskup mesta Myry šiel pomaly temnou loďou kostola, mysliac na vnuknutie podľa, ktorého mal v krátkej dobe očakávať svojho nástupcu. Zrazu sa striasol, lebo uvidel utekajúceho človeka, ktorý mu klesol k nohám. Počul akési divné hlasy, no jemu sa rozjasnila tvár lebo cítil, že vo svojich rukách drží svojho nástupcu. Nespytoval sa, kým bol tento človek, ani odkiaľ sa vzal. Medzi tým bez toho, aby si to starec všimol, vtrhol do kostola strašný a rozhorčený zástup ľudí. Svetlo ich pochodní rozháňalo hlbokú noc baziliky. V tom svetle uzreli svojho biskupa, ako natešený skladá z hlavy infulu, zo šije kríž, z ruky krivú biskupskú palicu a pritom si z prsta sťahoval prsteň, ktorý s trasľavou rukou nastokol na ruku tohto jemu ešte stále neznámeho človeka. A potom, obrátiac svoju tvár na východ, vysoko povzniesol svoje požehnávajúce dlane nad hlavou vyvolenca. Zástup sa zarazil, ale nemienil ustúpiť. Veď omyl ich svätého slepca biskupa bol príliš zrejmý a pohoršujúci. Úcta im síce zabraňovala čosi konať, ale ich rozum naopak, kázal zakročiť proti tomu. Energicky sa pohli dopredu, keď v tej samej chvíli Mikulášovi, ktorý bol tým neznámym cudzincom, od hanby a zhrozenia, vypadol z rúk uzlíček. Spadol zo šumom na zem. Vysýpali sa z neho okrúhle medovníky, radosť detí a kotúľali sa po schodoch až k nohám zástupu. Vrecúško tajomného pútnika skričali prekvapené deti.
Tu legenda končí. Vy si ju môžete tiež prispôsobiť, ale to, že svätý Mikuláš je tu preto, aby v tomto adventnom čase svojim darmi potešil našich blízkych to je fakt, a platí rovnako pre veriacich aj tých, čo majú ku kresťanskej viere o niečo ďalej.
Prajem šťastný predmikulášsky večer.doko.
Viac článkov citovaných z minulosti nájdete na
doko.blog.pravda.sk/
Komentáre