doko

Nie raz okolo seba počúvame  vety typu. ... „Osobne sa poznám  s dobrým kamarátom, ktorý je priateľom  napr. prezidenta, predsedu vlády, ministra, rektora, dekana fakulty, primára, prednostu kliniky, policajta, sudcu, prokurátora, poslanca, politika, primátora, starostu, šikovného remeselníka    atď. a cez neho sa mi podarilo vybaviť to či ono, čo by som inak  bez tejto známosti nikdy v živote alebo len veľmi ťažko dosiahol.“  

Výsledkom toho,  čo takýto hypotetický a   na výsosť spokojný človek obyčajne  dosiahne,  je skoro vždy  buď priame  alebo nepriame porušenie či obídenie nejakého zákona, predpisu  alebo stanoveného právneho postupu.  Toto sa stáva veľmi často a  tí,  čo s tým majú nejaké dočinenie  sa sami blízkemu okoliu chvália,  ako keby urobili nejaký významný  hrdinský čin.

Mnohí z nás žiaľbohu  podobné situácie  zažili osobne na svojej koži alebo o nich aspoň počuli. Veď  príbehy typu: ...keby som sa dobre nepoznal s primárom tak môj príbuzný  bude čakať na operáciu  donekonečna, ...  ešte že môj najlepší priateľ sa pozná s dekanom fakulty a tak sa mi tam podarilo dostať moje dieťa ......nebyť toho, že sa osobne poznám s predsedom parlamentu nikdy v živote by som nebol generálnym riaditeľom... otec je prokurátor  a tak vybavil, že   policajti mi žiadnu pokutu neuložili... chodím s dcérou sudcu a ten vybavil, že  mi súd uložil len podmienečný trest... a podobne by  sa dalo pokračovať  ďalej. (Každý si  môže nahradiť tu uvedenú profesiu,  za akúkoľvek inú.)  Keďže som od kosti naivný optimista  a verím, že sa skutočne môžu nájsť aj takí čitatelia, ktorí  mali v živote to šťastie, že o  ničom takom ešte nepočuli, tak  pre nich  som uviedol predchádzajúce príklady.

Čo sa mi na tom nepáči? 

Tak predovšetkým to, že to čo som hore napísal nie je minulosť z éry rozvinutého socializmu, ale je to bolestná prítomnosť  z éry slobodného a už viac ako 20 rokov rozvíjajúceho sa slovenského kapitalizmu.  A ako by to už konečne, nielen na  Slovensku,  malo byť?

Asi takto: 

... „Osobne sa poznám  s dobrým kamarátom, ktorý je priateľom  napr. prezidenta, predsedu vlády, ministra, rektora, dekana fakulty, primára, prednostu kliniky, policajta, sudcu, prokurátora, poslanca, politika, primátora, starostu, šikovného remeselníka  a predstav si, nikto z nich  nikdy v živote od nikoho neprijal žiadny úplatok, nikdy neporušil žiadny zákon,  ani nikomu neurobil  žiadnu protekciu, dokonca  sudca sa okamžite vzdal funkcie len čo sa dozvedel, že  jeho nedisciplinovaný  syn na otcovom aute prekročil maximálne dovolenú  rýchlosť   o 15 km/hod.,  preto som nesmierne  hrdý a šťastný,   že mám takého vynikajúceho kamaráta ... a  podob.

A čo na záver?

Samozrejme, že nikde na zemeguli,  a nieto na Slovensku,   nebude pozemský raj.  No na druhej strane,   ak sa za viac ako 20 rokov  v hierarchii našich hodnôt k lepšiemu skoro nič nezmenilo,  potom je na mieste aj taká otázka. Trebalo nám vôbec v roku 1989 nejakú revolúciu,   keď jedno zlo je nahradzované  iným zlom?  Odpovedám – áno!  Revolúcia bola potrebná a história  to len potvrdzuje. Keď už  nie preto,  aby sme sa všetci stali lepšími, než sme boli,  tak aspoň pre získanie poznania, že svet sa môže úplne skaziť vtedy, keď  ľudia stratia schopnosť  rozlíšiť zlo od dobra. A toto dnes mnohým Slovákom bez rozdielu ich vierovyznania, postavenia či dosiahnutého vzdelania akútne hrozí, lebo u nich nerozhoduje úroveň a hodnota  ich svedomia,  ale    len   bezbrehá, bezohľadná  a ničím nekontrolovateľná túžba  po  materiálnom bohatstve. Pritom sú i takí,  čo vidia v inom človekovi   iba nástroj  na dosiahnutie svojich nenásytných túžob a nevidia v ňom osobnosť, ktorá chce tiež dôstojne žiť.

Pekný nedeľný večer. J.Kotulič