doko

Ľudí príchod jari odjakživa fascinoval. Hoci ostatná zima nebola tuhá, ani bohatá na prírodný sneh, predsa sme len radi, že už k nám zavítala jar. A ako o jari písali naši predkovia  sa môžete dozvedieť, ak si prečítate dobový článok, tak ako je napísaný v Pútniku svätovojtešskom ročník 1958, a to presne aj s vtedajšou spisovnou slovenčinou.

Jar

Spočiatku len bojazlivo prichádzala. A my vieme, koľko bojov musela podstúpiť, kým sa na jej volanie ohlásila zem. Najprv ožili korienky sneženiek, ktoré pozdvihli svoje hlávky spod snehu. A keď  videli okolo seba na prelomených ľadoch kĺzať sa jarnú vodu, privolali za sebou na slnko prvosienky. A za nimi fialky. Vtedy už jar akoby sa mala o čo oprieť, zohrievala si zátišie podstienkov a slnečné svahy. A tie sa rozzeleňali. I lúky, pozbavené zbytkov  nevľúdneho snehu ( teraz mu už, nevďační, takto hovoríme, lebo sme sa ho nasýtili), i lúky sa teda rozzeleňali a stromy začali kvitnúť. Nakoniec človek, poverený, aby vládol prírode, prichádza a berie do svojich dlaní krehký kvet, kvet, ktorý mu zvestoval jar.

Tých pár obrázkov je síce zo súčasnosti, ale motívy sú jarné

Všetkým prajem veselý a pekný   jarný deň. doko