doko

Novelizovaný Zákonník práce od 1.9.2007 v § 141 ods.3 rozšíril právomoc zamestnávateľa pri poskytovaní pracovného voľna s náhradou mzdy, ale aj bez náhrady mzdy. Citujem: „Zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi z dôvodov uvedených v odseku 2 ďalšie pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy, alebo mu môže poskytnúť pracovné voľno s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy z iných vážnych dôvodov, najmä na zariadenie dôležitých osobných, rodinných a iných vecí, ktoré nemožno vybaviť mimo pracovného času“. To teda znamená, že prvý okruh dôvodov je presne definovaný v § 141 ods.2 a je to dobré najmä pre chorľavejších zamestnancov alebo rodiny s malými deťmi, ak pracujú obidvaja rodičia lebo môžu mať viac voľna s náhradou mzdy pri sprevádzaní svojich ratolestí k lekárovi. Podmienkou ale je, že to nebolo možné vykonať mimo pracovného času. Druhý okruh, ktorý už nie je tak rigorózne určený tvoria ďalšie, iné vážne dôvody. Zákon v tejto súvislosti hovorí najmä o zariadení dôležitých osobných, rodinných a iných vecí, ktoré nemožno vybaviť mimo pracovného času. Poviete si to je v poriadku. veď sme sociálny štát. S tým sa dá súhlasiť, ale je tu to slovíčko zamestnávateľ môže. To znamená, že na to  nie je automatický nárok. Tam kde sú odbory by s tým nemal byť žiadny problém, lebo to slovíčko môže sa v kolektívnych zmluvách dá jednaním so zamestnávateľom dohodnúť na patrí. V ostatných organizáciach je to len a len na sociálnom cítení zamestnávateľa.

Nedostatkom hore citovaného znenia Zákonníka práce podľa môjho názoru je, že ani v náznakoch nelimituje dĺžku takéhoto voľna. To znamená, že fakticky je neobmedzená.  A je úplne jasné, že napríklad podnikateľské výrobné jednotky sa budú snažiť o to aby bola čo najnižšia. Nevýrobné rozpočtové organizácie budú zrejme zhovievavejšie. Ďalší nedostatok spočíva v tom, že § 141 ods.2 písm. a) prikazuje zamestnávateľovi, že po vyčerpaní  voľna s náhradou mzdy podľa bodu 1, má byť ďalšie voľno podľa bodu 2 už automaticky bez náhrady mzdy.

Problém tu totiž môže nastať vtedy, ak zamestnanec už vyčerpal 7 nárokových dní a požiada v tejto súvislosti o ďalšie voľno s náhradou mzdy napríklad z dôvodu vlastného ošetrenia u lekára. Koná v dobrej viere, že hore citovaný odsek 3 mu takúto možnosť dáva. Zamestnávateľ, ktorý prísne dodržiava zákony bude proti a platené voľno mu nedá nie preto, že mu ho nechce dať ale preto, že mu to nedovoľuje ustanovenie § 141 ods.2 písm. a) bod 2 Zákonníka práce. Ten totiž, ako už vieme, jasne vyžaduje, že ďalším pracovným voľnom po vyčerpaní 7 dní plateného voľna, má byť voľno bez náhrady mzdy. Až po tomto neplatenom voľne  by v prípade ďalšej potreby vlastného ošetrenia u lekára, mohol zamestnanec žiadať o pracovné voľno s náhradou mzdy a to podľa § 141 ods.3. Toto mu môže byť poskytnuté, ale tiež nemusí. Iný zamestnávateľ, ktorý taktiež dodržiava zákony, sa  odvolá na ten istý § 141 ods.3 Zákonníka práce a  zamestnancovi  dá súhlas na poskytnutie voľna s náhradou mzdy bez toho aby ho prerušil voľnom bez náhrady mzdy. Podľa môjho názoru obidvaja zamestnávatelia zákon dodržali, ale v prvom prípade bude zamestnanec určite reptať a naopak v druhom prípade vysloví spokojnosť.

Keby nešlo o Zákonník práce, ktorý sa   dotýka takmer každého občana našej republiky, tak to môžeme brať ako zábavu, ale ak takáto základná norma miesto toho aby určovala jasné postupy ich sama komplikuje, potom je chyba  asi v povrchnosti ľudí, ktorí ju vytvorili. A s tým by kompetentní malo niečo urobiť.J.Kotulič