Mnohokrát v živote sa stretneme s pojmami dieťa, mladistvý, maloletý, neplnoletý, plnoletý a neraz sa stane, že  nie vždy sme si istí, o akú vekovú kategóriu občanov vlastne ide. Napríklad Zákonník práce a zákon o BOZP považujú za osobitné skupiny zamestnancov okrem iných aj mladistvých. Pritom ich vekové rozpätie je tu stanovené od dosiahnutia 15 rokov po dosiahnutie 18 rokov veku. Zákonník práce pozná aj výraz dieťa mladšie ako 10 rokov, ak ide o starostlivosť oňho. Občiansky zákonník zasa pre zmenu uvádza, že maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. Pričom definuje, že plnoletosť sa nadobúda dovŕšením 18. roku.
V zákone o rodine je výraz dieťa používaný v rôznych obmenách. Napríklad tak, že  každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičovi. Alebo naopak, rodičia prispievajú na výživu svojich detí. V tomto zmysle sa nikde neurčuje vek dieťaťa. To znamená, že ak existujú obidva subjekty čiže rodič a dieťa, potom to platí po celý čas existencie týchto subjektov. Takže, pre tento účel je dieťaťom napríklad aj 70 ročná osoba, ak má niektorého z rodičov. Tento zákon veľmi často používa aj výraz, maloleté dieťa. Napríklad, rodičia zastupujú maloleté dieťa pri právnych úkonoch.  Z toho teda vyplýva, že dieťa môže byť aj plnoleté. To, že dieťa môže mať aj viac než 18 rokov pripúšťa aj zákon o prídavku na dieťa, keď za nezaopatrené dieťa považuje dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, ale najdlhšie do dovŕšenia 25 rokov veku.
A, aby to nebolo také jednoduché, tak trestný zákon pre zmenu definuje, pre svoje účely, dieťa ako osobu, ktorá je mladšia ako 18 rokov a nenadobudla plnoletosť už skôr (napr. sobášom). Pričom osoba, ktorá nedovŕšila štrnásty rok  svojho veku, čiže dieťa, nie je trestne zodpovedná. Alebo, ak je napríklad, páchateľ  vo veku blízkom veku mladistvých (18 až 21 rokov), potom má v trestnom konaní poľahčujúcu okolnosť.
V zdravotníctve, vo vzťahu k zabezpečovaniu zdravotnej starostlivosti platí, že právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti má každý, okrem iného aj bez ohľadu na vek, čiže aj maloleté dieťa. Pritom, aj keď je to logické, sa v tomto zákone priamo neuvádza, že každé maloleté dieťa má prísť na lekárske ošetrenie v sprievode plnoletej osoby. No, nepriamo sa to dá určiť zo  zákonného ustanovenia, na základe ktorého sú zdravotnícki pracovníci povinní informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, okrem iných osôb aj zákonného zástupcu a to vtedy, ak  osobou, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, je maloleté dieťa (čiže mladšie ako 18 rokov). 

Čo na záver? Obecne by sa síce dalo povedať, že výrazy ako dieťa, mladistvý, neplnoletý a maloletý majú na myslí každú osobu, ktorá ešte nedosiahla plnoletosť.  V reálnom živote to, ale vždy tak byť nemusí. Svedčia o tom aj niektoré,  hore uvedené špecifiká. Prajem pekný deň. J.Kotulič.  O využití pracovného práva v praxi si môžete prečítať aj  na doko.blog.pravda.sk/