doko

Je júnový, sídliskový štvrtok. Vonku príjemných 22 stupňov, obloha modrá sem tam krásne kopovité biele oblaky, jemný vánok. Éterom sa z neďalekej drevenej zvonice nesú elektronické zvuky zvonov. Medzi zrekonštruovanými bytovými domami,  jedno prázdne a jedno plné detské ihrisko. Oproti malej predajni sa sem tam zastaví osobné SUV.  Čas ako stvorený na prechádzku a ten využíva s fotoaparátom v ruke, aj pokojne sa prechádzajúci pán. Zrazu ostane stať a načúva. Počuje detský hlas, ktorý stále opakuje to isté slovo: mamka, mamka,mamka.... Tu, spomedzi zaparkovaných áut, vykukne na ceste, asi 2 až 3 ročné malé, krásne blonďaté chlapčiatko. Evidentne ono hľadá svoju mamku. Pán s fotoaparátom sa k nemu prihovorí a pýta sa ho, koho hľadá. Drobec neodpovedá, ani neplače, ale jednoznačne hľadá niekoho alebo niečo. Ten pán s fotoaparátom, tou osobou nie je. Aj napriek tomu, tú malú svetlovlasú, tvrdohlavú  hlavičku stále sleduje a slovami sa snaží  dostať  ju z cesty na chodník. Pritom  jedným okom pozoruje zblúdilca a druhým okolie, či sa niekde nablízku neobjaví mamka alebo aspoň iná živá bytosť. Z obchodu vyšiel muž, ale ten rýchlo nasadol do auta a odišiel. Zastavilo iné auto, vystúpila pani, ale tá sa asi ponáhľala domov. Vodička s autom odišla. Druhé auto sa už pristavilo pri chodníku kde stal chlapček, posádka s ním komunikovala, ale z auta nevystúpila. Z blízkeho paneláku vyšli dve mladé ženy. Dvere na aute sa zavreli, a auto odišlo. Pán s fotoaparátom sa už tiež chystal odísť, v domnelí, že jedna z mladých žien je mamka túlajúceho sa chlapčeka. No, keď videl, že aj napriek ich prihováraniu,  drobec stále zmätene pobeháva, pán ostal a sledoval ako sa situácia vyvinie. Slečny sledovali neposlušníka a pán sledoval ich a chlapca, ale akosi intuitívne aj okolie veriac, že mamka drobčeka sa predsa len niekde objaví.  Nemýlil sa! Cez opustené detské ihrisko sa náhlivým krokom, stále sa obzerajúc dookola, približovala zjavne nervózna žena.  Prešla okolo obchodíka a čosi hľadala. Pán ju oslovil, hoci inak ženy na chodníku neoslovuje a rovno sa jej opýtal, či nehľadá malého blondiačika? Od strachu  a hrôzy z nej nevyšlo ani slovo, ale silno prikývla, že áno. Pán ju nasmeroval za dvojicou dievčat, ktoré stále sledovali chlapča. Žena sa tým smerom rozbehla, ale vystrašenými očami sa ešte pýtala, či ide správne. Pán nahlas odpovedal, že chlapček je za panelákom a je pod dozorom dievčat, ktoré vystrašenú ženu navigovali smerom k stratencovi.  O pár sekúnd pán počul  výkrik -  „Jurko, tu som“.