doko

Bohužiaľ, že naša mládež v poslednom čase na piesne národné zabúda. Chuderky ... vymierajú hladom jako vtáčik v klietke, keď sme mu zabudli dávať čerstvú vodu a semenec. Keby tak vstali z hrobu naši praotcovia a počuli tie naše „časové“ pouličné kuplety a odrhovačky!

'''Nad Tatrou sa blýska''' je hymnická pieseň od Janka Matúšku z roku 1844. Text napísal pri protestnom odchode štúrovcov z Bratislavy do Levoče. Melódiu pre ňu našiel, keď na tejto ceste počul ľudovú pieseň ''Kopala studienku''. Aj toto sa môžete dočítať  v učebnici  ľudového spevu Slovenské kvety, ktorú zostavil Emil Hula, profesor na vtedajšom Masarykovom I. štátnom československom. učiteľskom  ústave  Modre. Učebnica vyšla v roku 1923 v Štátnom nakladateľstve v Prahe  s podtitulom VÝBOR  Z  NÁRODNEJ  POEZIE  PRE  ŠKOLY  OBČIANSKE,  STREDNÉ  I PEDAGOGIA. Učebnica bola odobrená Výnosom ministerstva školstva a  národnej osvety č. 103.625 zo dňa 4.X.1922.

Autor vo svojom pripomenutí čiže úvode napísal: „Reformné hnutie ostatnej doby, jej sociálny a myšlienkový prevrat, z ktorého vyplynula aj všeobecná potreba po zvýšenej vzdelanosti všetkých vrstiev národa, preniesla sa samo sebou do školy, prirodzeného to miesta, kde pestuje sa výkvet ľudskej kultúry – vedomosti a umenie. Je samozrejmé, že umenie má tu byť rovnocennou složkou s obormi vedenia, preto vedľa krásna literného a výtvarného (slohu a kreslenia) učiteľ nech systematický pestuje i oduvševnelý, umelecký spev ako základ všeobecného hudobného vzdelania.“

V  učebnici je zaujímavým spôsobom opísaný vznik piesne Nad Tatrou sa blýska. Emil Hula  ju zaradil medzi piesne vlastenecké, s pokynom, že ju treba spievať výrazne – ohnivo. Pieseň vznikla v rokoch štyridsiatych devätnásteho storočia.  V týchto pohnutých časoch schádzali sa vlasteneckí študenti bratislavského lýcea Jozef Podhiazsky, Janko Rimavský, Janko Matúška a iní, k hudobne – literárnym besedám, na ktorých prednášali svoje duševné plody, básne i piesne. Pri tejto príležitosti Janko Matúška napísal aj báseň Nad Tatrou sa blýska. Nápev k básni si vypožičal z ľudovej piesne „ U studánky stála, napájala páva.“ Tento nápev bol vtedy známy a spievalo sa naň aj  niekoľko iných textov. Revolučného posvätenia piesni sa dostalo v roku 1848, kedy ju slovenskí študenti hojne spievali. Pravdepodobne už tam došlo k doplneniu textu o slohu, Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás stane!  Túto pieseň, neskoršie ako poburujúcu, vtedajšia maďarská vláda zakázala. Spievať ju verejne alebo rozmnožovať tlačou bolo trestné. Napriek tomu Matúškove vzdorné verše pôsobili stále horúcejšie a stali sa vyznaním viery v šťastnejšiu budúcnosť slovenského ľudu. Emil Hula píše: „Prišiel 28. október 1918, deň svobody; putá tisícročnej nevôle praskly a pieseň „N.T.“, Maďarmi nenávidená a po desaťročia zakazovaná, zaznela naraz hlasne z tisícov hrdiel, tak mocne, že jej hlahol odrážal sa od tatranských skál ani hlas martinských zvonov. V decembri na to bola vyhlásená za druhú štátnu hymnu celého československého národa.“

Autor pripomína, že  táto pamätná pieseň je svedkom neustálych bojov a národných útlakov, že je starým dedičstvom našich otcov, preto musíme pozerať na to, aby jej prednes bol vždy a všade dôstojný. Hymnický ráz skladby si žiada aby sa spievala ako každá hymna jednohlasne. Už vtedy upozorňoval aj na chyby v tempe piesne, ale  tiež nato, že niektoré spevníky namiesto pôvodného textu Zastavme sa bratia udávajú  nesprávne Zastavme ich bratia. Preto je pochopiteľná aj táto autorova požiadavka na nápravu : „ Národná hymna musí sa spievať presne, jednotne a tak ako je predpísaná. Predovšetkým je povinnosťou slovenských škôl všetkých kategórií, aby našu mládež naučili slovenskej hymne naozaj správne. Tiež rôzne spolky a osvetové inštitúcie môžu vykonať a iste rady vykonajú bez ťažkosti veľmi mnoho.“ 

Ukončím doslovným citátom autora: „ Spievame všetci radi: my, naša mamička aj babička, naša prababička, ako aj všetci naši predkovia radi spievali, veď láska k hudbe a k spevu je človekovi  rovno vrodená a je taká stará, ako ľudstvo samé.  Neni na svete spevavejšieho národa  nad Čechoslovákov. Piesne má síce každý národ, spevy počuť aj inde, nikde však ich neni toľko a nie sú tak krásne ako u nás. Spevom hovorí Slovák k svetu, s pokolenia na pokolenie; do spevu vložené sú jeho najvrúcejšie city, jeho najmilšie výtvory obrazností, - jeho celá myseľ. Všetko, čo sa duše slovenskej živšie dotklo, utkvelo v piesni – v slove národa. Slovo a pieseň sú našou vlastnosťou, ba môžem hovoriť – národným pokladom. Pieseň naša vnikla medzi ľud, stala sa jeho majetkom. Bohužiaľ, že naša mládež v poslednom čase na piesne národné zabúda. Chuderky ... vymierajú hladom jako vtáčik v klietke, keď sme mu zabudli dávať čerstvú vodu a semenec. Keby tak vstali z hrobu naši praotcovia a počuli tie naše „časové“ pouličné kuplety a odrhovačky!“ A že dejiny sa neopakujú? J.Kotulič