doko

Čo nevidieť, zasa máme na krku 17. november. Vtedajšie naše predstavy o lepšom živote, vychádzali najmä zo skúseností, ktoré sme poznali z roku 1968. Čiže, išlo o ilúzie postavené na báze reformovania socializmu. A tak sa niet čo diviť, že masy ľudí na námestiach, za zvukov štrngotu zväzkov kľúčov, vtedy prevolávali také heslá ako napríklad: “V jednote je sila!", „Preč s tyranmi! Chceme slobodu!“, „Koniec vlády jednej strany!“ „Slobodnú republiku v slobodnej Európe!“ „Bez tolerancie niet slobody!“, „Lží bolo už dosť!“, „Žiadame zlepšiť sociálne podmienky pedagogických pracovníkov VŠ a študentov,“ „Chceme pravdu!“ a podobne. Súdny človek si možno už uvedomil, že títo ľudia sa domáhali niečoho, čo bolo vtedy, ale aj teraz, 23 rokov po týchto udalostiach, takmer nesplniteľné. Socialistické ilúzie s ľudskou tvárou, totiž vystriedal takmer nikým neočakávaný reálny kapitalizmus.
Majú sa preto aktéri novembrových udalostí cítiť oklamaní a zneužití? Podľa mňa z časti áno. To preto, že vo svojej prirodzenej ľudskej naivite chceli heslá a myšlienky z novembra 1989 doviesť do zdarného konca. No nestalo sa tak. A preto po „odložení“ vtedajších pohlavárov KSČ miesto nich nastúpili pohlavári iní. A tak aktérom „revolúcie“ dnes zväčša zostali iba oči pre plač. A možno aj ponaučenie, že k ničomu nemáme byť ľahostajní a že každú začatú vec treba doviesť až do úplného konca. A v tom máme ešte veľmi veľké resty. V čom konkrétne?
1. Stále sme ľahostajní k rozbitiu Československa, hoci vieme, že to svojvoľne urobili dvaja arogantní politici a hoci vieme, že tým napáchali mnoho škôd a to nielen finančných a materiálnych. Čiže rozhodli o nás bez nás a to aj napriek tomu, že vtedajšia ústava vyžadovala k takému kroku referendum občanov, ktoré sa nikdy neuskutočnilo.
2. Nevadilo nám a akosi ani stále nevadí, že Ústava SR, hoci na prvý pohľad vyzerá ako seriózny dokument, v skutočnosti zabetónovala faktickú nedotknuteľnosť politikov. A nič na nej nezmenili ani kozmetické úpravy v podobe tzv. zrušenej priestupkovej či trestno právnej imunity politikov.
3. Bez povšimnutia sme prijali tzv. Mečiarovu amnestiu, hoci si ňou jej autor sám udelil amnestiu. A nevadí nám ani to, že práve pre takúto amnestiu nie je možné vyšetrovať množstvo prešľapov vtedajších politikov. A je smutné , že dodnes mnohým politikom slúži ako príklad pre ich nekale konanie v podobe hesla: Mne sa tiež nesmie nič stať!
4. Nevieme donútiť súčasných politikov aby, keď už sami nevedia amnestiu zrušiť, aspoň zorganizovali referendum, v ktorom by občania rozhodli ako s ňou naložiť.
5. Mnohí politici, ale nielen oni, stále trpia chorobou, ktorou trpeli najmä mnohí komunisti ktorí verili, že s členským preukazom okrem nezaslúžených výhod, im automaticky patrí aj patent na rozum. Žiaľ táto infekcia je taká silná, že už 23 rokov odoláva všetkým možným očkovaniam a žiaľ stále postihuje aj súčasných radových, tzv. nekomunistických straníkov.
6. A tak sa na Slovensku po každých voľbách vymieňajú všetky tzv. korytá. A aj preto sme svedkami javu, že do funkcii sú automaticky nominovaní straníci a to bez ohľadu nato, či tomu čo majú robiť aj rozumejú.
A tak si už 23 rokov stále len uťahujeme opasky. Hoci nám boli a stále sú sľubované: dvojnásobné platy, švajčiarske dôchodky, diaľnica Bratislava-Košice, zvyšovanie zamestnanosti, odstránenie politickej korupcie, zvyšovanie zdravotnej a sociálnej starostlivosti, rast vzdelanostnej úrovne, atď. A realita? No už sme tak ďaleko, že dnešné platy v eurách, sa číselne začínajú približovať platom v československých korunách z minulého storočia! A toto je veľmi zlým vysvedčením všetkých vlád, ktoré tu od roku 1989 boli! Aj preto som presvedčený o tom, že našim politikom skutočne málo záleží na blahu nás všetkých.

Pekný deň doko.