doko

Učím sa nový jazyk. Mnohí z vás si povedia. To je toho, dnes  sa jazyky učia ľudia vo veľkom a v každom veku. Máte pravdu, ale ja sa ten svoj nový jazyk učím rád sám od seba a pritom aj s veľkým oduševnením. Nie nechcem zmeniť zamestnanie, ani ísť do zahraničia ako to obyčajne v takých prípadoch býva.  Vy si asi poviete,  že takých  ...no, že nás asi veľa nebude. To neviem koľko nás je, ale verím, že dosť. A aký, že to jazyk bifľujem. Nádherný a krásny. Chcem rozumieť jazyku drobčekov, ktorí práve začínajú svojimi hlávkami poznávať svet a veľmi radi nám dookola, sebe  vlastným jazykom oznamujú, čo všetko už z toho veľkého sveta pochopili.  A tak sa dozvedám, čo je napríklad :

auťobus       každé veľké auto čo vozí ľudí, my tomu hovoríme električka, trolejbus, autobus

tŕtŕtŕ            motorka

dŕndŕn         traktor

nana            mačka alebo kocúr

bima            veža, na ktorej zvonia zvony

aia               značka automobilu Avia

nasše           auto patriace rodine

misš             myš

halo             každý telefón

rab               krab

čajo             čaj

aniom          kamión

pvdol             uľaviť si

hač tu          sadni si

bábo            bábätko v perinke

deďe auto   starý otec, ktorý prišiel na aute

deďe sšš     starý otec, ktorý prišiel vlakom.

Určite nielen ja, ale aj vy  viete tento slovník rozširovať ďalej, no ešte chcem opísať aj gestá akými takí drobci reagujú na slová, ktoré počujú. Tak napríklad pri počutí slová

politika, politik       búchanie rúčkou do stola 

čo si šiši                  búchanie dlaňou na čielko.

Okrem toho už naplno prejavujú aj svoje umelecké vlohy. Stačí si všimnúť, že z nášho pohľadu počarbané výkresy ale  aj steny, tak asi do výšky 80 cm sú pre nich napríklad kovo, čiže kruh, koleso alebo čaa čo je čiara, priamka. A tak, keď aj mne maličkí, začínajúci umelci dovolili použiť ich papier a farbičku,  stačilo aby som nakreslil dva kruhy neďaleko od seba a už som počul  auto. Ostal mi rozum stať.  Poviete si, že si vymýšľam. Veru nie, je to pravda. Alebo všimli ste si, že majú aj svoj rebríček  v stanovovaní hierarchie pre zaradenie blízkych ľudí, podľa toho ako koho ľúbia?  Absolútnou jedničkou je mama potom tata, a ak sú prítomní starí rodičia, až potom má prioritu osoba rovnakého pohlavia. Nie je to úžasné. A to tí maličkí ešte nemajú ani dva roky. Čo týmto chcem povedať. Jednak to, že dnešné deti sú mentálne oveľa, oveľa ďalej než v ich veku boli rodičia alebo starí rodičia, že si akosi viac všímajú okolie a z toho čo si všimnú, si takmer  všetko aj zapamätajú.  Zodpovední a trpezliví  rodičia to iste vedia.

Tento postreh píšem najmä pre tých rodičov, ktorí majú na výchovu svojich potomkov akosi menej času alebo si myslia, že je ešte privčas v takom útlom veku formovať myslenie a osobnosť tohto človiečika. Prax ukazuje, že naopak. Je to najpríhodnejší čas, kedy sa dá s istotou povedať: „čo sa za mladí naučíš, na starosť ako keby si našiel“.  A prísť o takéto prekrásne pocity len preto, že si to niekto zabudol všimnúť sa už neskoršie dá len veľmi ťažko napraviť. Preto o tom píšem. A možno to píšem aj preto aby si to napríklad taký  Filipko a Jakubko mohli niekedy prečítať, keď raz budú tiež blogovať. A ešte toto. Už viete čo je „iba pvapva“ ?  No predsa - ryba pláva. Nekonečné množstvo podobných radosti všetkým praje J.Kotulič.